Náš Domov

Vlajka Radavy na najvyššom bode Iránu

prezentacny-novy

Vlajka Radavy na 5 tisícovke

 

Dňa 12.9.2016 zaviala vlajka Radavy na najvyššom bode Iránu  a celého blízkeho Východu – sopke

Damavand s výškou 5671m.

Zaslúžil sa o to občan Radavy a toho času poslanec obecného zastupiteľstva – Ing.Vozárik Marián.

Zájazd sa uskutočnil v dnoch 8.9 – 16.9.2015 a zúčastnili sme sa ho 5 ti Slováci.

 

« 1 z 7 »

Leteli sme na linke Vieden –Istanbul –Teherán nakoľko priama linka do Teheránu ,letí menej často

A je dosť drahá – táto verzia bola lacnejšia.

Letecká trasa viedla tesne pri hranici Sýrie,kúsok od Islamského štátu a taktiež vedľa Iraku.

Všetko krajiny,kde sú aj v súčasnosti bojuje.

Po prílete do Teheránu je treba vybaviť víza ,nakoľko Irán má s krajinami EU vízovú povinnosť.

Po prílete o polnoci do Teheránu,sme si požiadali u príslušného úradníka o vydanie víz.Turistické

Vízum s platnosťou na 30 dní stojí 75 euro.

Podmienkou bolo vyplnenie rôznych tlačív,údajov načo sme prišli,kam ideme a kde máme zabezpečený

Nocľah.  Samozrejme nami udaný hotel si preverovali telefonicky .

Hoci sme všetci mali poistenie Alpenverein-platné po celom svete – museli sme si zakúpiť aj poistenie

Iránske – ktoré vraj poisťuje všetko a je bezpodmienečne nutné na vstup do krajiny . /16 eur/

Čosi o krajine

Irán,presnejšie Iránska islamská republika – je jednou z najkonzervatívnejších náboženských krajín. Náboženstvo Islam je povinnéa platia tu veľmi prísne pravidlá.

Ženy musia chodiť zahalené od hlavy až po päty-pričom môžu mať odkrytú len tvár-na hlave musí byť šatka- iránsky hidžáb.

Nosenie šatky je povinné i pre všetky ženy z Europy,ktoré prijdu ako turistky-už na letisku všetky

Nasadzujú  hidžáb.

Muži môžu nosiť i tričká na krátky rukáv – no sú zakázané krátke nohavice.

Krajina nemá žiaden problém s alkoholom – alkohol je v krajine prísne zakázaný.V celej krajine sa nedá kúpiť ani v reštauráciách ,ani v obchodoch a je taktiež prísny zákaz dovážania alkoholu z cudziny.

Ja som v ruksaku preniesol pol litra domácej ,ktorá zrejme bola jediná fľaša alkoholu široko daleko.Ochutnal z nej aj náš sprievodca Burhan-hoci je moslim – otočil sa chrbtom so slovami

Allah sa nedíva.

Irán je známy tým , že nepodpísal Ženevskú konvenciu o dodržiavaní ľudských práv , a je druhou krajinou na svete v počte vykonaných trestov smrti.Celú krajinu riadi 10 hlavných duchovných – ajatolláhov- pričom krajina má aj prezidenta, ktorý je riadne volený občanmi.

Dodržiavanie nábožensta je povinné a za odpadnutie od viery je v krajine možné udeliť i trest smrti.

Či sa to aj prakticky využíva, to som nezisťoval.

Zo všetkých mešít sa 5x za den ozýva hlasné vyzývanie na motlitby resp.návštevy mešít.Zvolávanie je

Také hlasné,že sa nedá prehliadnuť.

Zrejme aj z týchto dôvodov je krajina veľmi málo navštevovaná turistani z Europy.

Zaujímavý je aj časový posun – v Iráne je o 2,5 hodiny viac.

Mena v Iráne sa volá iránsky rial – pričom za jedno euro dostanete 39000 rialov.

Ceny v obchodoch sú samozrejme nižšie ako u nás- ale napr. večera v reštaurácii aj s nealkoholickým pivom,olivami a jogurtom nás vyšla si 8 euro na osobu.Nocľah v 3 hviezdičkovom hoteli v Teheráne

Vyjde na 35 dolárov – i s ranajkami.

Irán je obrovská krajina a svojou rozlohou by v Európe nemala obdobu- je tri krát väčší ako Francúzsko.

Nachádza sa v subtropickom pásme zo severu lemované Kaspickým morom a Kaukazom a z juhu

Perzským zálivom.V krajine je dosť horúco nakoľko najsevernejší bod Iránu je na zemepisnej šírke

ako ostrov Malorca v Stredozemnom mori a najjúžnejší pri Ománe.

Veľké percento územia Iránu tvorí  púšť , ktorú je možné si obzrieť na výletoch džípmi resp. ťavami

Najnavštevovanejšie a zrejme i najkrajšie mesto je zrejme Isfahán , kde sa nachádza veľké množstvo historických a kultúrnych pamiatok Iránu resp.starovekej Perzie.K dalším patrí hlavné mesto Teherán

A na treťom mieste je mestečko Širáz.

V Iráne platí zaujímavá vec:voda je drahšia ako benzín – liter benzínu stojí v prepočte len 25 centov

Takže doprava je tu veľmi lacná a človek sa v pohode odvezie autobusom alebo i taxíkom.

V krajine je veľké množstvo vojenských objektov ,kde je zákaz fotenia resp.kamerovania – za čo sa človek môže dostať do problémov.Ja kedže taktiež si zo zájazdov robím filmy a kamerujem skôr viac ako menej – bol som tiež niekoľkokrát vyzvaný na schovanie kamery.

Takže zábery sú o to cennejšie,že vznikali tak trochu v ilegalite.

O tomto probléme by vedela hovoriť skupina Slovákov,ktorá tam vlani bola na paraglaiding a kedže

Si všetko kamerovali a lietali v blízkosti vojenských objektov-boli obvinení zo špionáže a asi

4 mesiace pobudli v iránskom vezení.

Veľkým zážitkom bola návšteva veľkého bazára ,kde je obrovské množstvo ľudí a ešte väčšie množstvo tovaru.Nevšedná bola i návšteva autobusovej stanice .Z jedného obrovského priestoru-parkoviska ,premáva množstvo autobusov na všetky smery.Zaujímavosťou je že patrí viacerým dopravným spoločnostiam,ktoré sú konkurenčné a ponúkajú svoje služby prostredníctvom nadháňačov,ktorí

Dlho do noci vykrikujú a pozývajú ľudí práve na ich linku.Po zakúpení lístka hneď po nástupe

Do autobusu ,každý pasažier nafasuje balíček –ktorý obsahuje niečo na jedenie,sladkosti i vodu

Na danú cestu. Autobusy boli moderné pohodlné,klimatizované a premávali do všetkých kútov Iránu.

Premávala aj linka-ktorá vedie až do tureckého Istanbulu – cesta trvá podľa cestovného poriadku

Asi 35 hodín,čo je vzhľadom na vzdialenosť celkom slušné.

 

Iránske hory

 Irán má veľké množstvo hôr a pohorí  –  nachádza sa tu až 400 vrcholov s výškou nad 4000metrov.

Väčšina vrchov je prakticky nedostupná – nakoľko tu neexistujú žiadne mapy , žiadne chodníky a ani žiadne turistické značenie.

Navyše krajina a najmä pohorie Alborz je značne vyprahnuté a nieje možné sa dostať k vode.

Pohorie má prezývku – suché pohorie.

Doliny sú veľmi hlboké a kedže tu niesú turist.chaty – k vrcholom sa prakticky nedá dostať.

Len okolo najatraktívnejších kopcov sú vyšlapané akési chodníky a sú tu chaty – takže vrcholy sú

Dostupné. Jedným z nich je aj Damavand.

Krajina je značne vyprahnutá- v tejto oblasti prakticky nerastú žiadne stromy . Tým pádom drevo

Sa nepoužíva ani ako stavebný materiál ani ako palivo.

Jediný zdroj paliva sú tu vlastne zvieratá – najmä kone, ovce a kozy.

Malé deti majú za úlohu sledovať zvieratá a zbiereť ich trus do vedierok .

Trus sa po vysušení,používa ako palivo – nakoľko veľmi dobre horí.

Damavand je jeden z mála 5 tisícových vrcholov ,ktorý za určitých okolností možno zdolať bez horolezeckého výstroja i veľkých horolezeckých skúseností.

Jeho obtiažnosť by som prirovnal k tatranskému Slavkovskému štítu alebo Kriváňu-ale 2 na sebe,technicky jednoduchý chodecký terén-problém len prevýšenie a vysoká nadmorská výška.Zdolať by ho mal každý trénovaný človek S veľmi dobrou kondíciou a dostatočnou aklimatizáciou.

Je to jediný vrchol v Iráne,ktorý presahuje 5000 metrov- a prakticky ho pozná každý

Obyvateľ Iránu ,nakoľko sa nachádza aj na bankovke s hodnotou 10.000 rialov.

Nachádza sa v pohorí Alborz v provincii Mahandaráz asi 60 km vzdušnou čiarou od Teheránu

A dalších 70 km od Kaspického mora.

Jedná sa vlastne o vyhasnutú sopku – presnejšie sopku v poslednej fáze pred vyhasnutím.

Na vrchole sa nachádza kráter s priemerom asi 300m -V okolí ktorého sa neustále nachádza

Silná koncentrácia výparov oxidu siričitého.S toho dôvodu je dobré zdržiavať sa na vrchole

minimálnu dobu a pri dýchaní je lepšie mať Ústa prekryté šatkou.

V okolí vrcholu sa nachádza taktiež  viacero minerálnych pramenov.  A tak ako v okolí

všetkých sopiek, aj tu  sa  často vyskytujú malé zemetrasenia.

Iránske prekvapenia

Jednoznačne mojim najväčším prekvapením bolo hlavné mesto Teherán.Toto mesto kde sa tiesni

Až 15 milionov obyvateľov, je jedno z najrýchlejšie rastúcich miest sveta.

Najväčší zážitok je doprava v Teheráne .vzhľadom na veľmi lacné ceny palív,tu jazdí neskutočné množstvo áut a motoriek.Na trojprúdovej ceste ich ide súbežne vedľa seba aj šesť a dotoho sú

Ešte primiešané všadeprítomné motorky.Pre našinca čosi nevídané.

Dopravné predpisy veľmi neplatia a platí pravidlo – zelená idem – červená idem veľmi rýchlo.

Niekde prítomní policajti –nemajú šancu do tohto chaosu vstupovať.

Sú tu aj dve linky metra – no len v modernejšej časti mesta.Tam kde sme bývali my,premávali

Len autobusy-pričom zaujímavé bolo ,že všetky jazdili uprostred širokých ciest,kde mali dva vyhradené

pruhy-z oboch strán vymedzené zábradlím.Za týchto okolností bola mestská doprava celkom rýchla,nakoľko pomedzi ostatné autá a motorky by to bolo oveľa ťažšie.

V Teheráne je televízna veža Milad Tower vysoká okolo 400 metrov – čím je asi 10 najvyššia budova sveta.

Pohľad z nej na to mravenisko bol jednoducho  úžasný.Mesto má fantastickú polohu najmä preto ,  že hned za mestom sa nachádza horský masív vysoký až 4000m .Pohľady na mesto s panorámou za ním

Patril k najkrajším čo som kde videl!  Samotný Treherán leží vo výške 980m.

Druhým prekvapením bolo ,že som tu našiel vysokohorské lyžiarske strediská s vlekmi a lanovkami.

Nachádzajú sa na miestach od výšky 2200m  a vraj v zime riadne fungujú – čo som na takmer tropický Irán nečakal.

Prekvapenie č.3 bolo to,že som rozhodne nečakal,že tu stretnem toľko Slovákov.Počas 4 dní strávených

Na horách sme sa tu stretli 3 nezávislé skupiny Slovákov.A to ešte pri odchode sme na letisku stretli

Štvrtú. Na počudovanie sme tu nestretli žiadnych Čechov.

Počas celého pobytu nám robil sprievodcu Burhan – ktorý žije vTurecku,kúsok od hraníc s Iránom.

Zabezpečoval nám celý pobyt, ubytovanie v hoteli i na horách a z Turecka pricestoval autobusom.

Robil nám vysokohorského sprievodcu i na výstupe na vrchol a v neposlednej rade robil i kuchára,

Varil nám počas celého pobytu na horách.

Na prehliadku Teheránu sme si dalej objednali anglicky hovoriacu sprievodkynu, ktorá veľmi dobre

Poznala historiu,pamiatky a povodila nás i po miestach kde sa dá dobre nakupovať.

Previedla nás uličkami veľkého teheránskeho bazáru,kde sa dá kúpiť takmer všetko

Samotní Iránci, boli veľmi priateľskí a počas celého pobytu sme s nimi nemali žiadne problémy.Nakoľko zrejme oblečením i výzorom v nás spoznávali Europanov, často nás zastavovali na ulici s otázkou What is your name? Alebo How do you do?.Najzábavnejšie bolo ,že často nič iné v angličtine ani nevedeli a zbytok rozhovoru sme sa na seba len usmievali.

Moje presvedčenie sa mi potvrdzuje i v týchto dnoch,kedže až doma som zistil , že som si na hoteli

V Teheráne zabudol dve bundy,ktoré zostali v skrini.Po týždennej komunikácii s hotelom sa bundy našli

A v týchto dnoch by mi mali doraziť v balíku domov.Uvidíme aké bude poštovné,ktoré im samozrejme zaplatím.

Samotný výstup

Po prvej noci v hoteli v Teheráne sme sa hned ráno presunuli taxíkom do mestečka Polur , ktoré leží asi

60 km od Teheránu v nadmorskej výške 2200m.

V tomto mestečku resp.dedinke ,kde začína národný park – sídli Iran Mountaneering Federation – čo je niečo medzi Iránskym horolezeckým klubom a Horskou záchrannou službou.

Tu sme si museli vybaviť Permit – povolenie na výstup na Damavand.

Povolenie sme si samozrejme museli zakúpiť, o čom sám vystavili riadny doklad,vhodný na zarámovanie

-cena bola za bagateľ – 50 dolárov na hlavu.

Zaujímavosťou je, že toto povolenie platia len zahraniční hostia – neplatí pre domácich turistov.

Z Poluru sme si najali džíp, ktorý nás vyviezol do základného tábora –Saheb al Zaman Mosque vo výške 3020m.V základom tábore sme mali stráviť niekoľko dní a odtiaľto podnikať aklimatizačné túry.

Kedže tábor bol dosť plný – nás ubytovali v mešite,ktorá samozrejme bola súčasťou tábora.

Na mešite bol bol síce nápis – Zákaz jesť spať a variť –no pre nás zrejme neplatil ,nakoľko my v Allaha neveríme.

Hygiena stála na jednom vodovodnom kohútiku, ktorým bola ukončená hadica ,vyvedená z vodnej nádrže

Asi 30 metrov nad nami. Toalety boli vlastne turecké, pri ktorých boli položené krhle,…

Mešitu predelili zeleným plátnom –nám vyčlenili celú tretinu a v ostávajúcich dvoch tretinách prebiehali v stanovených časoch modlitby.Ráno sme samozrejme vstávali s príchodom prvých modliacich,

Nakoľko ich modlitby boli dosť hlasné.

Ráno sme zistili ,že v tábora e sa nachádza skupina asi 50 Iráncov,ktorý sa taktiež pokúsia o vrchol .

Pohľad na turistky s perfektnou výstrojou z europskych outdoorových firiem –Mamut,Jack Wolfskin,

Millet,Kilimanjaro,Petzl – pôsobil zaujímavo – nakoľko všetky mali na hlavách hidžáb – teda šatky.

Tu sme sa naučili dalšiemu horskému pozdravu-po Grus Gott,Bongiorno,Ahoj,….sme pridali Salam

Alejkum. Resp.tu sa to skracovalo na jednoducho – Salam.

Domácim náš pozdrav spôsoboval radosť ,tak prečo im ju nespraviť.

Ďalší den sme podnikli aklimatizačnú túru,ked sme vystúpili do výšky asi 4100m ,kde sme pobudli niekoľko hodím a vrátili sa nazad základného tábora.

Tretí den sme už zbalili kompletný výstroj a začali sme vystupovať na chatu Bargah Shelter,ktorá

Je vo výške 4200m.

V základnom tábore,okrem poskytovania ubytovania chovali aj koníky,ktoré pre záujemcov vynášali

Ťažkú batožinu na hornú chatu.Samozrejme túto službu,ktorá stojí niekoľko desiatok euro sme využili.

Ráno po ranajkách okolo 8:00 už vyrážame naľahko len s malými ruksakmi,pričom ostatná batožina

Vyráža asi 2 hodiny po nás na chrbtoch koníkov.

Tesne po poludní prichádzame na chatu Bargah Shelter,kde ochutnáme polievku ,ktorá sa náramne podobá na našu kapustovú,k tomu jednu plechovku bezalkoholického piva-nakoľko iné sa tu samozrejme

Kúpiť nedá.Pomotáme sa po okolí chaty ,nakoľko teplota nenasvedčuje tomu,že sme vo výške 4200m.

Po večeri,ktorú uvaríme z vlastných zdrojov priamo v chate,kde s tým žiadny problém nemajú,

Sa ukladáme spať,nakoľko další den je den D –ked sa pokúsime o vrchol.

Samozrejme veľa sa toho naspať nedá- lebo ked sa 50 ľudí motá hore- dolu, je to aj počuť a kto

Nemá štuple do uší asi má smolu. Ja patrím medzi nich-štuple v mojej batožine chýbajú.

Ráno vstávame 4:00 posilníme sa čajom a ľahkými ranajkami a o 4:30 za svetla čeloviek ,vyrážame.

Ked sa začína rozvidnievať je asi 6:00 a sme vo výške asi 4400m.

S narastajúcou výškou sa riadne ochladzuje a začína fúkať nepríjemný vietor.

Vo výške okolo 5000 m začína snežný poprašok,no žiadna súvislá snehová pokrývka to nieje.

Okolo 11:00 prichádzame pomaly na vrchol – je asi -8oC, vietor okolo 50km/hod.

Vrcholový kráter má priemer asi 300 m a nad ním sa vznášajú výpary oxidu siričitého,ústa

prekrývame šatkami ,poobzeráme sa po vrchole a urobíme zopár fotiek.

Na vrchole je asi 30 ľudí vačšinou Iráncov,ale nájde sa aj zopár Európanov.

Po polhodinke začíname zostup,tou istou trasou.Okolo 15:30 prichádzame na chatu,kde

Si dáme normálny obed,obligátny čaj a už balíme veci na zostup.

Opätovne veľké ruksaky znesú kone a my zostupujeme po svojich naľahko.

Tesne pred zotmením asi okolo 18:30 prichádzame do základného tábora./3020m/

Sme celkom slušne unavení nakoľko výstup mal  prevýšenie 1450 m a následný zostup

2600 m – všetko za jeden deň. Po krátkej porade sa rozhodneme,že už si konečne zaslúžime sprchu

A tá je len dolu v dedine.

A preto objednávame džíp,ktorý nás zvezie až do dedinky Polur-kde v budove horolezeckej federácie

Strávime noc a dobrodružstvo na horách sa končí.

Zbytok zájazdu sme strávili v mestečku Reine ,kde sme navštívili welnes a posledné 2 dni už v Teheráne.

Samozrejme zhánal som nejaké suveníry a bol som rozhodnutý poslať domov známym pohľadnice z

Teheránu.No na moje prekvapenie oni pohľadnice ako také nepoznajú,majú len akési fotografie

Pamiatok ,ale v 2x väčšom formáte ako pohľadnica.Takže s pohľadnice nebolo nič.S magnetkami

Bolo niečo podobné, no vo Veľkom bazáre som objavil jednu magnetku s nápisom Irán,takže tú

Som samozrejme doniesol.

Zážitok bol aj nákup v obchodoch,nakoľko všetky nápisy boli v perštine a detto i číslice- takže,vlastne

Sme tam nič nevedeli identifikovať.Nakoniec sme sa naučili dešifrovať aspoň číslice od 1 do 9 ,aby

Sme zistili ceny a vedeli na čom sme.

Perzia je známe výrobou perzských kobercov,takže na radu sprievodkyne sme navštívili jednu z nespočetných predajní kobercov.Po krátkom zjednávaní,ked nás najprv ponúkli ich bylinkovým čajom,

Som kúpil malý perzský  koberec.Zjednal som cenu na 100 dolárov – pričom mi samozrejme pribalili

Atest originality. Takýto koberec vraj tkajú aj celý rok. A mal som originálny darček dcére k narodeninám.

Pikantériou je že Damavand je už vlastne moja tretia sopka – nakoľko pred dvomi rokmi sme počas dovolenky v Taliansku na ostrove Ischia – zdolali tamojšiu sopku Monte Epomeo – vysokú 870m a to spolu s neterou,ktorá mala vtedy len 8 rokov.

A toho roku v marci sme spolu s manželkou a dcérou  zdolali Vezuv nad Neapolom.

Uvidíme či pribudne aj dalšia….

Najzaujímavejšie bolo a neviem si vysvetliť prečo, že človek sa tam cítil bezpečnejšie ako u nás.

Celkom kľudne som sa vybral do ulíc Teheránu sám a po zotmení.,kedže kolegom sa už nechcelo

Takže dovidenia v Iráne…..

Autor    Marián V.

Comments

comments